Database
Ján Zelinka
Born 1978, Vranov nad TopľouLived in Prešov
Ján Zelinka patrí v súčasnosti k originálnym a etablovaným sochárom na slovenskej výtvarnej scéne. Svoju tvorbu predstavil na viacerých samostatných i kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Zelinka prešiel školením v klasických sochárskych materiáloch a formách. Počnúc od štúdia kamenosochárstva na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde absolvoval prípravu v tradičnom sochárskom médiu kameňa, neskôr na Fakulte umení v Košiciach pod vedením prof. Juraja Bartusza sa odkláňa od úžitkovejších foriem a rozvíja svoj program voľného sochárstva, v ktorom experimentuje s materiálom i samotnou formou a výrazom sochárskeho diela.
Sochársky program Jána Zelinku vychádza tradične z figurálneho sochárstva, ktorého premeny a kontexty v súčasnom umení dostatočne reflektujú nové spôsoby subjektívnych vyjadrovacích procesov nie len v lokálnom prostredí. Vo veľkej miere je aj v Zelinkovom prípade zrejmá analógia v súčasnom medzinárodnom kontexte s autormi, ktorí komentujú telo a telesnosť, ako určitý typ hybridného, kreatúrneho mechanizmu (napríklad belgická sochárka Berlinde de Bruyckere, či britský sochár Thomas Houseago). Zelinkove princípy vizuality nachádzajú svoju genézu napríklad aj v českom avantgardnom myslení zo začiatku 20. storočia, kedy sú expresionizmus, témy smrti, bytia a nostalgie bežnou praxou v kontexte existencionalizmu (napríklad Jan Štursa a jeho Utopená mačka zabalzamovaná vo voskom korpuse z roku 1904). Zelinkovou primárnou témou je téma života a smrti. Oba tieto elementy vníma v určitom ambivalentnom vzťahu s hlbšou nábožensko-filozofickou reflexiou. Vizuálny princíp, ktorý si Zelinka osvojil pracuje s expresívnym prejavom v celej svojej šírke. Expresionizmus sa v tomto prípade odvoláva na staršiu umelecko-historickú prax, napríklad na gotické plastiky, ktoré dnes vizuálne pripomínajú zvetrané telá, torzá, ba dokonca môžeme sledovať aj inšpiráciu v starovekých dejinách, konkrétne egyptské balzamovanie tiel, či zakonzervované korpusy tiel v expresívnom geste z Pompejí.
Sochy Jána Zelinku vznikajú v procese, pracuje kontinuálne, pričom kladie dôraz rovnako ako na formu, tak i na obsah diela. Preto jeho sochy symbioticky vyvažujú koncept súbežne s formou, je pre neho dôležitá samotná informácia, ktorú vyjadruje skrz netradičné sochárske materiály (liaty betón, rašelina, exkrementy, sadra, rôzne prírodniny a pod.) a rovnako tak aj vizuálny zážitok, ktorý od diváka očakáva istú dávku tiesnivej expresie. Výsledná sochárska realizácia je nakoniec prispôsobená náhodnému procesuálnemu správaniu sa konkrétneho materiálu, pričom Zelinka uplatňuje prvky náhody a improvizácie. Výber často efemérneho materiálu podnecuje dojem netrvácna, pominuteľnosti, skicovitosti, či nedokončenosti a je tak v rozpore s pamäťovým princípom a stálosti sochy ako pamätníkovej záležitosti. S týmito výrazovými prostriedkami pracuje Zelinka aj v kontexte samotného obsahu diela. Vytvára objekty na princípe sarkofágov, ktoré konzervujú organické pozostatky uhynutých zvierat, zväčša náhodne nájdených pri cestách, ako výsledok kolízie s človekom. Takáto performatívna sochárska dokumentácia je zároveň uplatnením princípu sochárskeho prejavu, a to zachovanie fyziognomickej, či v Zelinkovom prípade skôr ontologickej podstaty zraniteľného a v konečnom dôsledku aj smrteľného tela. Tieto akési pomníky predstavujú atribút posthumánnej civilizácie a sú konfrontované s výberom „podradného“ materiálu. Fascinácia smrťou a fyzickou pominuteľnosťou, či biologickým rozkladom až zánikom, je téma, ktorou sa autor zaoberá už od čias vysokoškolských štúdií. Od roku 2003 vytvára inštalácie figurálnych plastík, experimentuje s materiálom, prekračuje fázy hľadania vyhovujúcich foriem a nastavuje si vlastný výtvarný program, v ktorom syntetizuje formálne stránky klasických sochárskych typov (busta, portrét, figúra) s voľnou inštaláciou až objektom s uplatňovaním spomínaných netradičných materiálov, čoho výsledkom bol aj nekonvenčný pedagogický prístup zo strany prof. Bartusza.
Antropomorfné a zoomorfné plastiky kontextualizujú zložitosť vzájomných vzťahov medzi človekom a prírodou a zároveň upozorňujú na sociologické vymedzenia a hierarchizovanie v spoločnom, prírodnom a umelom ekosystéme. Miestami patetické nazeranie na ľudskú nedokonalosť a pominuteľnosť, formuje Zelinka vo svojom sochárskom prejave aj hľadaním prastarých vzťahov a väzieb v predtechnických kultúrach, v zmysle panteistického až fetišistického spojenia so živým svetom a tým druhým (virtuálnym) svetom, ktorý ťaží ľudské podvedomie v každom spoločenstve a v každej kultúre. V menšej miere sa autor venuje ak médiu kresby, ktorá zaujme konceptuálnejším prístupom (kresba hrdzou, zeleninou, ovocím apod.).
Author: Miroslav Kleban, 2018
Sochársky program Jána Zelinku vychádza tradične z figurálneho sochárstva, ktorého premeny a kontexty v súčasnom umení dostatočne reflektujú nové spôsoby subjektívnych vyjadrovacích procesov nie len v lokálnom prostredí. Vo veľkej miere je aj v Zelinkovom prípade zrejmá analógia v súčasnom medzinárodnom kontexte s autormi, ktorí komentujú telo a telesnosť, ako určitý typ hybridného, kreatúrneho mechanizmu (napríklad belgická sochárka Berlinde de Bruyckere, či britský sochár Thomas Houseago). Zelinkove princípy vizuality nachádzajú svoju genézu napríklad aj v českom avantgardnom myslení zo začiatku 20. storočia, kedy sú expresionizmus, témy smrti, bytia a nostalgie bežnou praxou v kontexte existencionalizmu (napríklad Jan Štursa a jeho Utopená mačka zabalzamovaná vo voskom korpuse z roku 1904). Zelinkovou primárnou témou je téma života a smrti. Oba tieto elementy vníma v určitom ambivalentnom vzťahu s hlbšou nábožensko-filozofickou reflexiou. Vizuálny princíp, ktorý si Zelinka osvojil pracuje s expresívnym prejavom v celej svojej šírke. Expresionizmus sa v tomto prípade odvoláva na staršiu umelecko-historickú prax, napríklad na gotické plastiky, ktoré dnes vizuálne pripomínajú zvetrané telá, torzá, ba dokonca môžeme sledovať aj inšpiráciu v starovekých dejinách, konkrétne egyptské balzamovanie tiel, či zakonzervované korpusy tiel v expresívnom geste z Pompejí.
Sochy Jána Zelinku vznikajú v procese, pracuje kontinuálne, pričom kladie dôraz rovnako ako na formu, tak i na obsah diela. Preto jeho sochy symbioticky vyvažujú koncept súbežne s formou, je pre neho dôležitá samotná informácia, ktorú vyjadruje skrz netradičné sochárske materiály (liaty betón, rašelina, exkrementy, sadra, rôzne prírodniny a pod.) a rovnako tak aj vizuálny zážitok, ktorý od diváka očakáva istú dávku tiesnivej expresie. Výsledná sochárska realizácia je nakoniec prispôsobená náhodnému procesuálnemu správaniu sa konkrétneho materiálu, pričom Zelinka uplatňuje prvky náhody a improvizácie. Výber často efemérneho materiálu podnecuje dojem netrvácna, pominuteľnosti, skicovitosti, či nedokončenosti a je tak v rozpore s pamäťovým princípom a stálosti sochy ako pamätníkovej záležitosti. S týmito výrazovými prostriedkami pracuje Zelinka aj v kontexte samotného obsahu diela. Vytvára objekty na princípe sarkofágov, ktoré konzervujú organické pozostatky uhynutých zvierat, zväčša náhodne nájdených pri cestách, ako výsledok kolízie s človekom. Takáto performatívna sochárska dokumentácia je zároveň uplatnením princípu sochárskeho prejavu, a to zachovanie fyziognomickej, či v Zelinkovom prípade skôr ontologickej podstaty zraniteľného a v konečnom dôsledku aj smrteľného tela. Tieto akési pomníky predstavujú atribút posthumánnej civilizácie a sú konfrontované s výberom „podradného“ materiálu. Fascinácia smrťou a fyzickou pominuteľnosťou, či biologickým rozkladom až zánikom, je téma, ktorou sa autor zaoberá už od čias vysokoškolských štúdií. Od roku 2003 vytvára inštalácie figurálnych plastík, experimentuje s materiálom, prekračuje fázy hľadania vyhovujúcich foriem a nastavuje si vlastný výtvarný program, v ktorom syntetizuje formálne stránky klasických sochárskych typov (busta, portrét, figúra) s voľnou inštaláciou až objektom s uplatňovaním spomínaných netradičných materiálov, čoho výsledkom bol aj nekonvenčný pedagogický prístup zo strany prof. Bartusza.
Antropomorfné a zoomorfné plastiky kontextualizujú zložitosť vzájomných vzťahov medzi človekom a prírodou a zároveň upozorňujú na sociologické vymedzenia a hierarchizovanie v spoločnom, prírodnom a umelom ekosystéme. Miestami patetické nazeranie na ľudskú nedokonalosť a pominuteľnosť, formuje Zelinka vo svojom sochárskom prejave aj hľadaním prastarých vzťahov a väzieb v predtechnických kultúrach, v zmysle panteistického až fetišistického spojenia so živým svetom a tým druhým (virtuálnym) svetom, ktorý ťaží ľudské podvedomie v každom spoločenstve a v každej kultúre. V menšej miere sa autor venuje ak médiu kresby, ktorá zaujme konceptuálnejším prístupom (kresba hrdzou, zeleninou, ovocím apod.).
Author: Miroslav Kleban, 2018
sculpture, object, installation, drawing